Ekonomika a životná úroveň Švédov
Do polovice 19. storočia bolo Švédsko rozvojovou krajinou s hladujúcim obyvateľstvom. Ale počas niekoľko desaťročí v priebehu 19. storočia poskytla skupina politikov hlásiacich sa ku klasickému liberalizmu Švédsku slobodu vierovyznania, prejavu, pohybu a taktiež ekonomickú slobodu, takže ľudia mohli začať podnikať a slobodne obchodovať na trhu. Voľný obchod umožnil Švédom špecializovať sa na to v čom boli dobrí, teda na drevárske a železiarske odvetvia, a kupovať za tieto veci produkty potravinárskeho a strojárskeho priemyslu, ktoré Švédi tak lacne vyrábať nedokázali.
Výsledkom bol ekonomický rast a industrializácia, ktoré umožnili vzrast blahobytu a investície do školstva a zdravotníctva. Medzi rokmi 1860 – 1910 vzrástla mzda v priemysle o 170 percent, teda omnoho viac ako v neskoršom období. Stredná dĺžka života sa vo Švédsku zvýšila o 10 rokov a rapídne poklesla dojčenská úmrtnosť. Švédsko v tej dobe nebolo sociálnym štátom, malo skôr bližšie k minimálnemu štátu. Až do 1. svetovej vojny nebola spotreba verejného sektoru vyššia ako 6% HDP.
Sociálni demokrati, ktorí sa chopili moci v roku 1932, pokračovali v liberálnom prístupe k podnikaniu a v politike voľného obchodu. Napriek tomu že vládne investície pomaly rástli, v roku 1950 bol verejný sektor menší ako vo väčšine krajín – zhruba 25% HDP, približne ako v USA a Švajčiarsku. Ekonomike tiež prospievalo, že sa Švédsko nezúčastnilo oboch svetových vojen. Švédske podniky predávali obom stranám, priemysel nebol poškodený a mladí Švédi nezomierali v zákopoch.
Medzi rokmi 1870 – 1970 bol švédsky rast po Japonsku najväčší na svete. V roku 1970 bolo Švédsko štvrtým najbohatším členom OECD, po USA, Luxembursku a Švajčiarsku.
Lenže potom začal narastať sociálny-štát „blahobytu“ umožňujúci politikom redistribuovať bohatstvo, ktoré bolo vytvorené jednotlivcami a trhom. Ekonomika pokračovala v raste: s ohľadom na počiatočné podmienky, dobrý priemysel, vzdelanie a intenzívne pracujúcich ľudí by tento vývoj mohla prekaziť snáď len plánovaná ekonomika. Rast bol ale pomalší ako v ostatných krajinách. Štát blahobytu ľahko spotreboval trhom vytvorené bohatstvo a skomplikoval vytvorenie nového.
Od roku 1950 nevytvoril súkromný sektor (v čistom vyjadrení) ani jediné pracovné miesto, zatiaľ čo verejný sektor sa rozrástol najmenej o milión zamestnancov.
Počas 70. rokov sa verejný sektor stával väčším a neproduktívnym a trh práce bol regulovaný. Od roku 1976 do roku 1982 vzrástla verejná spotreba z 50 na 65%. V rovnakom období musela byť päťkrát devalvovaná mena, celkom o 45%. Priemerné tempo rastu kleslo o polovicu na 2% v 70. rokoch a klesalo naďalej v 80. rokoch. V 90. rokoch došlo k veľkej kríze.
Po viac ako tridsiatich rokoch vysokého zdaňovania a rastu sociálneho štátu už nie je Švédsko štvrtou najbohatšou krajinou OECD, ale je až na 17. mieste. Medzi rokmi 1980 a 1999 vzrástol hrubý príjem najchudobnejších švédskych domácností cca o 6%, zatiaľ čo v Spojených štátoch zhruba 3x toľko.
Stredný hrubý príjem domácností na konci 90. rokov dosahoval vo Švédsku 26 800 USD, zatiaľ čo v USA 39 400 USD.
Súčasnú krízu neoliberalného kapitalizmu, Švédsko vďaka silnému socialnému štátu dobre prekonalo na rozdiel napr. od USA, kde dochádza k úbytku strednej vrstvy a čoraz väčšia časť pracujúcej populácie je odkázaná na štátnu pomoc (potravinové poukážky).
Najznámejšie spoločnosti vo Švédsku
Významné švédske spoločnosti sú: ABB, Electrolux, Ericsson, IKEA, H&M, Oriflame, SAAB, Scania, SKF, Sony Ericsson (od 2012 iba Sony), Volvo, Koenigsegg a A J Produkty, Husquarna.